Pondelok, 14.3.

 Pondelok 14.3.

Píše sa rok 2022. Osem hodín ráno a pred nami sa ponáhľajú do školy dve uniformované školáčky. Natriasajú nás do írskej reality.  Ešte niektorí z nás majú ten luxus, že ich rodinky dovezú do školy. Ale tak či tak, čaká ich to. Zajtra. 

Niektorí už ideme naostro. A aj pani učiteľka spoznáva márne sľuby autobusovej zastávky. Asi sa nedá spoľahnúť na aplikáciu, iba na vlastnú skúsenosť. Už je to jasné. Autobus ide o ôsmej.

Zaznieva toľko otázok, ako čo bude. Koľko ich však ostáva nevyslovených.

Prichádzame k škole, dievčatá posielam hore s okoloidúcimi študentami. Ani nemajú čas namietať. Nuž, hodené sú do tečúcej vody. Postupne prichádzame všetci. A tu sme,  Atlantici.

Zdáme sa byť takí nesvoji, asi trochu áno, ale majte na pamäti, že ani vy nemáte pondelky radi. Prichádzajú i spolužiaci z Budapešti. Sú o kus väčší. Nikto nás vzájomne nepredstaví, tak sa do toho púšťame z našej strany. Elvis nás sprevádza po škole. Ide z neho nekonečná starostlivosť a pochopenie. Nad našou novou školou otvárame oči. 

Vytiahli nás i na terasu, keby náhodou svietilo slnko, môžme tu zjesť svoj lunch. Dobrý nápad, len tá zima, dážď a vietor.  Kým sme takto v kope, navrhujú nám spoločné foto. Ešteže na to myslia. My sa sústreďujeme na neznámo. Zabudli sme. Naše vlajky dokladáme teda fotoshopom.

Po krátkej chvíľke nás všetkých premiešajú a rozdeľujú do dvoch tried. Sú príjemné a útulné. Isto sa tu budeme dobre cítiť. Nahliadnite.

Tak pravdaže, na začiatok neistota, ale máme ešte štrnásť dní. A keď čosi nebudeme vedieť, pomôžeme si navzájom. Časom sa odvážime.

 Veľmi zaujímavé je aj učenie.  Na obrázku vôbec nie je prestávka. Takto to funguje. Používame platformu padlet. Máme tam zadania, videá a aj groupleaders sa môžu pozrieť, na čom sa pracuje.

Kým juniori začínajú, máme prvé stretnutie s budapeštianskymi kolegami. Vyzvedáme ako len vieme a riešime potrebné dokumenty. V oddychovej zóne je príjemne, keď cez okná zasvieti slnko a prehreje pestré farby. 

Prvá téma je o spoznávaní. Na naše prekvapenie, predsa len ten lunch sa dá jesť na terase. Na hodnotenie si berme príklad z Natašinho pozitívneho prístupu: "Máme šťastie, že sa na nás usmialo slnko." 

Zdá sa, že deň v škole ušiel rýchlo. Nikto však nečaká zázraky v spoznávaní. Na posilnenie spoločného ducha, berú nás do mesta. Pat sprevádza na prechádzke. Hovorí zaujímavo, no predsa nás je veľa a hluk ulice pohlcuje jeho slová. Našli sme si však i svoje zaujímavé objekty. Páčili  sa nám miestni skejteri.

A na tejto fotke je aj Pat. Stále sa delíme na vľavo a vpravo.

Chceme využiť zázrak slnečného počasia. A vybrať sa na pláž. Starostíme sa však o Filipa. Dúfame, že je iba unavený. S pani učiteľkou majú výsadu autobusu, my si to dáme pešo. Cestou prekonávame rieku Corrib, najkratšiu čo poznáme, má iba 6 kilometrov, ale čo sa týka prietoku, je druhou najväčšou v Írsku.  Kto nájde stužku prvej skupiny? Má za to čokoládu. Vyhráva ju Nataša.

Cestou si berieme "chipsy" z Fish and Chips a opaľujeme sa kým čakáme. Sme riadne unavení ešte zo včera. Na olovrant sa presúvame k oceánu a v závetrí sa delíme o kečup a tatárku.

S plným bruchom sa lepšie myslí. Každý z nich má veľa otázok a výziev. Čo v sebe spracovať a prekonať. Najlepšie, aby sme si to všetko pamätali, je napísať si list. Rozdávame papiere pre list pre seba, tomu vlastnému ja o 14 dní staršiemu. 

Všetko je to tajné. Lepí sa list do obálky, pečiatkuje, prelepuje, podpisuje. Prečítajú si ho iba oni a to v posledný deň.  Naspäť domov chytáme 410 priamo z pláže. Prekvapuje, že čosi nie je v poriadku s cestovnými kartami. Ale šofér nás púšťa ďalej. Ďakujeme.  Poodprevádzame sa, ale ešte trochu zaváhame, že predsa len do obchodu by potrebovali. Pravdaže sa dohodneme. No koniec dňa prišiel a my sme mohli napísať, že sme bezpečne v posteli. Filip si šiel oddýchnuť. Veľmi držíme palce.

Ostal už iba jeden obrázok (teda z mnohých), ale tento je trochu hádankový. Do ktorej triedy chodí vaše dieťa?