Nedeľa, 13.3.2021

 Začiatok - 13. 3. 2021


Akí sme zábudliví. Opäť nedeľa a trištvrte na tri, opäť autobus a krátka noc. Zakaždým si sľubujeme, že tak skoro už nepôjdeme, ale vždy nadšenie a očakávanie prekoná našu pohodlnosť. Po rôznej neistote a komplikáciách s termínmi a všetkým možným, sa na skusy  tentokrát vyberáme v  hojnej rôznorodosti školských tried a veku. Ideme skúsiť, ako to bude fungovať. Takto zoradení čakáme. 



I naše cestovanie je poznačené. Stretávame na letisku utečencov. Veľký rozdiel v porovnaní s predchádzajúcimi skúsenosťami, keď spiace letisko prebrala naša vrava. Z našich rozhovorov cítiť nadšenie a cez voľnú chvíľku zdieľame domáce fajnotky, koláče a pagáče od mamy. 



Na začiatok dlhého dňa máme energie dosť. Veď ktosi chodí do školy pešo, autom a my do tejto lietadlom.


Nastupujeme zadnými dvermi. S obavou, dosť veľkou, veď sme si už zvykli na toľko obmedzení a nariadení, až sa nechce veriť, že nepotrebujeme covid pasy či pécéerká. Len či nás to lietadlo všetkých pojme. Zdá sa nám tak malé. 


Zaujímalo nás, načo asi majú na stene, hneď za immigration, meter na meranie výšky. Ale sme šťastní..teda aspoň my groupleaders. Lebo zato i keď tretí krát, stále je to vnútorné napätie. 

A náš prvý kontakt s írskou pôdou je taký kúsok mokrý. Prišiel po nás autobus. Čakajú nás tri hodinky naprieč Írskom. Vidíme už príjemné jarné slniečko a ako inak, lejak. Cestou sa hrá o čokoládu. Prvú videnú kravičku odmeňujeme.

Rodinky si nás rozobrali za veľkého vetra. Mali sme na oddych dve hodiny a už nás čakala prvá úloha. Vyskúšať naše navigačné schopnosti, stretnúť sa na určenom mieste o pol tretej. Všetci stihli a na čas. Maxo s Lukášom na poslednú sekundu. Kto si myslí, že sme vystrašení, nech si pretrie zrak.



Prvé vonku chceme spojiť s morom a tak si kliesnime cestu k úžine, kadiaľ sa do malého zálivu valí voda prílivu. A typicky írsky sa nám do cesty stavia múr. Prejdeme ním do pätnásť sekúnd? 




Tešíme sa počasiu. Aj keď riadne fúka. Pozeráme, že všetci majú vhodnú obuv, takže blato neprekáža. 


Postupne i tí najväčší odvážlivci vyťahujú čiapky a zapínajú kabáty. Za všetko pridáme pár fotiek. Neprišli sme však len tak. Je to dobré miesto na "hanging around". Čo to je? No predsa príjemné ponevieranie...))) Relax, don't do it, slnečný kúpeľ, hráme sa ako na pieskovisku.









Po relaxe... máme aj misiu, popriať si šťastie a splnenie prianí. Pre želania si hľadáme, tú pre seba najkrajšiu mušľu ako bezpečnú schránku.




A pre šťastie sme do schránky vložili úplne novú lesklú medenú päť centovku. Ktovie, čo si kto zaželal, všetci stisli dlane. 


Ak si myslíte, že máte na obrazovke iba dve malé čmuhy a zotieraním nejdú preč, tak to vôbec nie sú prachové škvrnky.  Skúste si prejsť prstom po obrazovke. To sú želanie a šťastie letiace do Atlantického oceánu. 


Ostávajú po nás kamienkoví snehuliaci. Aj keď takto meníme charakter krajiny. Vietor sa postará aby, dlho nevydržali. Nás tešia a upokojujú. 



Cestou späť sa Alex za čokoládu  podujme nás doviesť späť. Vypozeráme do sýta autobusové zastávky odkiaľ a kedy. Odprevádzame sa. Náhle sa však rozprší a zažijeme prvý dážď. Pichľavý, náhly a slnečný. 


Za to, že sme vydržali, odmeňuje nás nebo prvou dúhou takou riadnou, polo-oblúkovou.



Uch deň bol dlhý. Prvá večera i rozhovory. Aké máme rodiny? Pre istotu, ešte raz si prejdeme cestu na zastávku a ako mávať na autobus. Už  je aj kus smutno za domovom. Aktívny deň nám trval takmer dvadsať hodín. 

Kým sa zobudíme do ďalšieho, máme pre vás jednu zložitú úlohu. Koľko tých našich kamienkových postavičiek sa nachádza na obrázku? 




Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Utorok, 15.3.

Pondelok, 14.3.